romantická Zoznam autorových rubrík: Okamihy, Pouličná zmes, Aaach, život, Muži?, Navždy, Sníčky, Piesňové texty, Východniarske rozhovory, Nedeľná chvíľka poézie, Poviedky na nedeľu
Tak vraj som Vám minule vyčítala, že tanec Vám akosi nejde pod nohy. Že sa na parkete lámete jak fazule na jar, pred kvitnutím. Ale nič to. Mohla som Vám naložiť ešte viac, lebo márna snaha to nebola. A nateraz Vám mažem aj čierne puntíky. Páni, tuším ste si vstúpili do svedomia. Vlastne nie do svedomia. Do omáčky. A ešte akej! Horúcej, kubánskej!
Neviem aké slová by najviac podčiarkli včerajšie dopoludnie. Nemám ich ešte veľmi utriedené. Emócie sa ma držia ešte dlho po tom, ako zaznejú prvýkrát. Len viem, že sú spojené s pocitom spolupatričnosti, spriaznenosti, obety a pocitu, že sme boli všetci na jednej palube. Na Národnej transfúznej službe v Prešove sme stretli celú triedu nebojácnych dievčat. Ihiel sa naozaj nebáli a tesne pred odberom si pripravovali program na stužkovú. Najprv začali len tak potichu, a tak za povzbudenia sestričiek spustili trojhlasne Gaudeamus igitur. A vôbec nie falošne! Potom už spievali sestričkám na želanie. Ľudia, čo šli okolo, tam chodili zazerať, predsa len na nemocničných chodbách spev často nepočuť. Nebol to všedný okamih ... A tak všetci študenti neváhajte! Ešte týždeň trvá akcia, Študentská kvapka krvi. Minulý ročník bol rekordný. Skúste ho prekonať! Minule tu v diskusii ktosi povedal, že „darovať krv, to je pocit, ako keby ste sa zakaždým čerstvo zaľúbili ...“
Je krátko pred ôsmou. Ktosi za mnou do klubového hluku poznamená, že dnes večer je tu naozaj husto. Ladia sa posledné struny, z mikrofónov počuť klasické „raz dva, raz dva“. Obsadzujú sa voľné miesta, stolíky sa rýchlo plnia pohármi a čapujú sa pivá do zásoby. A keď od barového pultu nahlas zapíska chlapík s kohútom na hlave, je mi jasné, že dnes tu žiadne pianko nebude ...
Nehostinný čas mi neodbytne zalieza pod ľahký kabát. Aj prsty v topánkach trochu prekvapil prvý tohtoročný sneh. Skrehnutými rukami zmietam jeho poprašok zo šedého náhrobku. Z vázy vyberám dávno zvädnuté kvety a vnímam ticho v povetrí. Dávno som tu nebola. Na Vrbický cintorín je z východu predsa len trochu ďaleko.
Uprostred príjemnej vravy trhoviska si pomaly zajedám z rannej soboty. Mám rada túto zmesku ľudí, čo sa tu zakaždým sama namieša. Tá jesenná má svoju osobitú príchuť. Vonia čerstvou čačinou a chryzantémami a tiež jablkami a hlúbikmi kapusty. Odvšadiaľ počujem hlasné dojednávania o cenách a súhlasné vety o teplej jeseni. Z veľkej Avie skladajú statní chlapi vrecia s kapustou. Ide im to tak šikovne, že popri tom ešte stíhajú chlípať kávu z veľkého hrnčeka, pokukovať po ženských nohách a trúsiť svojské poznámky. „Eeej, ale tie nôžky by iste namiesili dobrú kapustu ...“ Napadne ma scéna zo slovenskej filmovej klasiky ...
Sú sny, ktoré sú len na snívanie. Tie nečakajú v dlhom rade na finále, nečakajú na svoj sýty čas, nečakajú vlastné naplnenie. Sú len sladkým premýšľaním, nevinnou predstavou, ktorú zakaždým vidím ako vzácnu olejomaľbu uprostred malej súkromnej galérie. Vchádzam tam vo chvíľach, keď niekedy zacítim nečakané rozčarovanie a v duchu si poviem: „Keby som ...“
Zvláštny pokoj sa rozostrel v ten deň. Cez nahnané mraky nepichali teplé lúče, akoby vedeli, že aj tak neodhalia žiadne rameno, ani členok, pretože prísne predpisy tu naozaj platia. Ostatné prekryla vôňa kadidla, kamenné múry a ticho z dávnych storočí. Až potom mohla svetská noha vstúpiť na územie, kde má život celkom iný zmysel ...
Zapadá. Je ešte teplé, rozohriate, trochu unavené z horúceho leta. Celkom nečujne splýva so širokým riečnym tokom. Z mosta vyzerá celkom maličké, sfarbené dooranžova ako med, keď sa lenivo leje do teplej šálky. A malé domce na brehu sú ako dieliky zo skladačky pre romantikov. Hore sa dnes rozhodli, že práve túto scenériu si na večer namiešajú, a že aj mne nechajú kúsok na ochutnanie. Je nádherný srbský podvečer.
Vo štvrtok podvečer má mesto takú akurátnu hustotu. Tuším nie som sama, kto si už s troškou víkendovej nálady povie, že je práve ideálny čas niekam vyraziť. Piatok sa v práci nejako ustojí, hoc aj na jednej nohe. Štvrtková nálada dorazila už ráno, a tak sú v podvečer štyri kúpeľne obsadené až do odvolania. V jednej sa na poslednú chvíľu lakujú nechty, v druhej kulma trápi vlasy, v tretej sa točia riasy a vo štvrtej sa do zubnej kefky spieva „Diiis tajm aj nou is for riiiiil ...“ Páni moji! To zas bude večer ...
V mnohých veciach som typická žena. Na druhej strane nie sú zriedkavé ani chvíle, keď sama seba prekvapím a ide mi od ruky, aj nie celkom ženská robota. A keďže u nás doma majú chlapi hlavy skôr na múdre papiere, než na všeobecné zručnosti, tak si to v rámci aktívneho relaxu celkom vychutnávam. Nuž, ale aj neúprosná zrážka raz musela prísť. A tak sa piesty, hriadele, ventily, ... indukčné cievky, čelne zrazili s mojimi cievkami romantickými.
V týchto letných horúčavách sa podáva ďalšia špeciálna koktailová edícia. Pre skalných ochutnávačov: Pozor, štipľavé!
Vravím si to každý rok, vždy o takomto čase. Že už to ďalšie, čo príde, bude celé farebné a horúce ešte viac, než je bežne súce. Že dovolenka, bude naozaj pochádzať od slova dovolené. Že sa budem chystať hoci len tu niekam za roh, že už dva týždne predtým, budem krásne stresovať so zoznamom vecí, dlhým ako toaletný papier.
Pamätám si, ako som pred pár rokmi Jarke poslala pohľadnicu až do ďalekého Vermontu. Ktosi jej ju strčil pod dvere izby. To sa niekedy e-mailu nevyrovná. Boli na nej dve mačky zavesené na šnúre na bielizeň a nápis: „Nezáleží na tom, kde sa stretneme, hlavne, že sme kamošky.“ A aj „mačkárky“ sme boli odmalička. Tak volám SOS, z cudzieho bytu, mesta, z pričerstvých spomienok: „Prosím ťa, príď, neviem čo so sebou. Možno obe prídeme na iné myšlienky. Aj keď vlastne, ani na iné prísť nechceme ...“
Občas ju stretnem v meste. Dlhovlasú, nevšednú, práve v rozpuku. Aj keby som nemala pamäť na tváre, tú jej, až príliš smutnú, by som neprehliadla ani v hustom dave. Zakaždým som premýšľala, čo by som jej povedala, aby sa jej oči aspoň trochu usmiali. Na nič som neprišla. Len tie moje veľké malichernosti sa vždy roztrúsili po ulici a odvialo ich spolu s prachom, medzi dennú klasiku. Ulicami ju oddane sprevádzal rešpekt vzbudzujúci rotvajler. Sledoval každý jej pohyb a verne sa prispôsoboval jej tempu. Keby mohol, asi by jej najradšej vrátil život do nevládnych údov. Včera som ju opäť zahliadla oproti na ulici. Keď prichádza taká scéna, vo filme o šťastnom konci, tak poväčšine odchádzam, lebo dojatie potom len tak ľahko neutíšim. Aj keď si vždy poviem, že je to len film a realita býva iná. Hm. Včera nebola. Mladú tvár so smútkom som už nevidela. Iba šťastnú. Šťastnú, až do krajnosti. Ľudia sa otáčali, a keby boli vo filme, tak by isto všetci tlieskali. Na jej doživotnom mieste vo vozíčku, v tej chvíli, namiesto nej sedel on. Ona mu sedela schúlená v náručí. Bozkávali sa. Bola všetkým čo potrebovali ...
