reklama

Tajomstvá mačacieho klanu

Zobudiť sa ráno na mamin hysterický krik, to sa jednoducho nevyrovná ani trom budíkom drnčiacim rovno pri uchu. Vtedy vždy preskočím zívaciu aj naťahovaciu fázu vstávania a som okamžite pripravená čeliť hroziacej domácej katastrofe. Vytušila som správne, ak za istú hrozbu mama považovala cudziu mačku, ktorá sa spôsobne špacírovala po písacom stole a robila mokré packy rovno na otcove účtovné uzávierky. Zdalo sa mi, že je to Zanzibar od susedov a preskočil k nám cez otvorené okno. Až keď mi slastne zapriadol pri uchu a pazúriky zaboril do pyžama, vedela som že je to on. Už dávnejšie som chcela susedovým deťom povedať, že Zanzibar im jedného dňa celkom určite porodí mačiatka, tak ako nám kedysi Cecil porodil malé Cecilky. Ale také prekvapenia predsa k detstvu patria ...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (59)
Čau! Som Oldo. A mám svojho osobného fotografa, Martina Beleja :o)
Čau! Som Oldo. A mám svojho osobného fotografa, Martina Beleja :o) 

Z času na čas mi je ľúto, že ma už ráno nebudia rozladené mačacie serenády, tak ako pred rokmi. Všetky naše mačky sedávali na parapete kuchynského okna a každé ráno sa nahlas dožadovali svojej dávky mliečka. Boli časy, keď sme mali doma aj cez desať mačiek. Ale všetky naraz sa stretávali iba ráno. Vlastne nie všetky boli naše, ale nejaké sa vždy prikmotrili. Občas som mala pocit, že k nám chodili mačky z celého okolia. Ráno ako do mliečneho bufetu, na obed ako do fajnovej reštaurácie a večer ako do hodinového hotela. Hm, chýry sa šíria rýchlo aj medzi mačkami. Vždy som sa na ne rada pozerala ako všetky svorne chlipkali mlieko z jednej veľkej misky. Stekalo im až z fúzov, z chlpatých briadok, a potom sa všetky dlho a dôkladne umývali. Ale keď mali na obed kosti, tak to už nepoznali brata. Zlostne na seba vrčali a kým chrúmali jednu kosť, labkou si už držali rezerváciu na ďalšiu. Naše mačky boli typickí dedinskí šarvanci.Voňali čerstvým senom. Nepoznali whiskasy, spávali na pôjde na sene a najradšej sa hrali s polomŕtvymi myšami. Otec vždy hromžil, že ich z poľa znášajú rovno do garáže. Nebolo bežné, aby sme doma mali iba jednu mačku. Aj keď mačacia história sa u nás začala písať, keď k nám raz ráno prišla zatúlaná mačka Kostarika. Dostala veľmi originálne meno, podľa nálepky z banánov. Kostarika bola v prvom rade veľmi starostlivá mama. Bola som pritom, keď sa jej narodili prvé mačiatka. Ako decko som sa z toho mačacieho pôrodu ešte dlho nemohla spamätať. Všetkým kamarátkam som kvetnato rozprávala, ako som asistovala pri pôrode Kostarikiných detí. Keďže mi bolo vždy ľúto, dať mačiatka niekomu, kto sa o ne nebude dobre starať, tak som si ich všetky nechala. No a tak sa to všetko začalo ...Keby som mala spomínať na všetky mačky a kocúrov, ktorí nám doma povystrájali pestvá najrôznejšieho druhu, tak to by bolo veľmi nadlho. Ale takmer všetky boli potomkami Kostariky a jednookého zvodcu z vedľajšej ulice. Toľkí fešáci za ňou chodili a ona si furt vybrala toho najškaredšieho. Kostarike išlo jasne o hodnoty. Jeden rok sme mali šťastie a narodili sa nám samé silné individuality. Cecila, Bonifác - prezývaný Bono, Buro - Mäsiar a Mayo. Cecila bola krásna čierna mačka s bielymi ponožkami. Celá mama! V rámci krášliacej kúry raz celá skočila rovno do rozrobeného vápna. Bola v šoku rovnako ako ja. Strčila som ju do vane spolu s jablkovým Dixi šampónom, a potom ju celú vysušila sušičom na vlasy. Zapáčilo sa jej to, a potom sa chcela sušiť stále.Bono bol čistý domáci bonviván. Myši mu vôbec nevoňali. Najradšej mal čokoládu. Keď v blízkosti začul šušťavý zvuk pozlátka, bol schopný okamžite prerušiť aj ten najsladší spánok a prosiť aspoň o jeden riadok sladkej čokolády.Naopak Buro, ten bol teda riadny mäsiar. Raz keď susedia robili zabíjačku, tak celý od krvi chcel utiahnuť kusisko mäsa, ktorý bol raz taký veľký ako bol on sám. Odvtedy sme ho volali Mäsiarik. V jeden deň sa k nám zatúlal Sivo. Prišiel v dosť biednom stave. V malej hlave som mu rýchlo určila diagnózu a skonštatovala som, že má asi nádchu. Oči aj malý nos mal celý zalepený hlienom, na ktorý sa mu lepilo všetko, okolo čoho sa obtrel. Vyzeral ako strašidlo. Spomenula som si, že keď som mala nádchu ja, tak som sa musela naparovať nad hrncom s harmančekom. Tak som mame oznámila, že idem Siva liečiť a harmančekovým odvarom som mu potierala nos. Evinmu otcovi sa nikdy nepáčilo, že sa furt hráme s tými mačkami, tak vtedy zahlásil, že Siva berie preč, že má možno besnotu. Nezmohla som nič. Zobral Siva do mecha, a keď sa vrátil už mi len sucho oznámil, že hlavu poslali na výskum. Nevedela som si nijako v detskej hlave poskladať tie slová, a tak som plakala niekoľko hodín. Za záhradou sme mali malý zvierací cintorín, tak sme Sivovi, hneď vedľa hrobu krtka a zajaca, urobili aspoň symbolický hrob aj s krížikom z drevených latiek, z otcových nových debničiek ... Na samý koniec som si nechala Maya, ktorý vlastne aj nechtiac zavŕšil našu domácu mačaciu ságu. Mayo bol jednoznačný vodca svorky. Brali naňho všetky mačky v okolí. Bol to ostrieľaný kocúr, nikto naňho nemal. Okolo jedného oka mal symbolickú hnedú škvrnu. Keď sa vybral flámovať, prišiel väčšinou až o dva dni s natrhnutým uchom, pokrivenými fúzmi a kríval na jednu nohu. Mayo mal ako jediný privilégium, že mohol občas vojsť aj do domu, pozerať televízor, spať na gauči, a to hlavne vtedy, keď bol v rekonvalescencii. Až sa v jednu nedeľu nestihol vypýtať na potrebu. Akurát sme obedovali, keď nechal pod televízorom kôpku a prekryl ju rohom koberca. Zachránila som ho vtedy od istého výprasku, keď otec zahlásil, že to je posledný raz, čo videl mačku v dome. Na druhý deň Mayo chytil tri myši a rytiersky ich zložil ako odškodné rovno pred dvere. Nepomohlo ani to. Privilégium stratil. Raz prišiel Mayo domov po troch dňoch strašne dobitý. Musel sa vtedy s niekým dobre porvať. Mysleli sme si, že je to jeho koniec. Dva dni sa nedialo nič. Až na tretí deň ráno s hlasným mňaukaním vbehol rovno do kuchyne a zdrapil mamu za lýtko. Mayo mal besnotu. Mama šla hneď v ten deň do nemocnice. Keď sa potom našťastie zdravá vrátila, tak sme už s trochou čierneho humoru vraveli, že sme mali besnú mamu. Ale kým bola v nemocnici, tak na čísi príkaz, sused – poľovník postrieľal zaradom všetky mačky v okolí. Bol to masaker. Strašne som to vtedy prežívala. Je to už takmer pätnásť rokov. Odvtedy sme doma žiadnu mačku nemali. Nepomohli ani moje pokusy priniesť domov zaočkované mačiatko. Mama má odvtedy k mačkám akýsi zvláštny rešpekt. Tak preto tá ranná hystéria so susedovým Zanzibarom. Už som mu šla ohrievať mliečko, keď sa hral s brmbolcom na mojej papuči. Nechcelo sa mu odísť späť do ranného snehu. Potom som si pomyslela na deti od susedov a pustila som ho vonku. Za sedem životov sa musí ešte postarať o veľa detských dobrodružstiev ...

Katarína Maliková

Katarína Maliková

Bloger 
  • Počet článkov:  187
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu