Blúdim mestom a nechtiac chytám kvapky v podvečernom daždi. Nikým nevolané, padajú ľuďom do vareného vína, sladkej medoviny a na dáždniky, ktoré sa krčia pod Vianočným pódiom. Zbor spieva o zástupe anjelov, o Dieťati a mne sa zdá, že sa vo vzduchu lúči skôr posledný október, než panuje predvianočný december. Pozorujem ľudí ako si hrejú ruky, aj hlavy pri víne a punči. Dvaja páni si s chuťou odhrýzajú z pečenej klobásy a mne je do smiechu, keď vidím ako ich okrem mňa, pozorujú dvaja westíci a olizujú sa pri každom ich kúsku. V červených károvaných, psích oblekoch vyzerajú ako z hračkárskeho obchodu. Jedného z nich pohladím po mokrej srsti. Je jemná, snehobiela. Tisíckrát v tom decembrovom daždi zatúžim po bielych Vianociach ... do duší, aj do sveta ...